Chemické látky, za ktorých objavením stojí náhoda alebo nehoda

napísal -ivka-20.5.2016

Kreatívne myslenie je cenený základný pracovný nástroj každého vedca a inovátora. Je paradoxom, že drvivá časť vynálezov minulého storočia, ktoré zmenili svet, neboli dielom úmyslu, ale častejšie hrou náhody. Nie zriedkavo sa myslitelia a vedci zapísali do histórie svojím životným objavom práve keď sa experiment nepredvídane zvrtol tým správnym smerom.

Náhoda či nehoda?

Prvé syntetické organické farbivo uzrel svet plný vyblednutých drahých a na výrobu náročných prírodných farieb v roku 1850. Študent chémie William Perkin pracoval na lieku proti malárii, vychádzal pri tom zo zlúčeniny zvanej anilín, no namiesto toho vyrobil látku, o ktorej úplnou náhodou zistil, že sa v alkohole rozpúšťa za vzniku nádherne fialovo sfarbeného roztoku. Perkin túto látku veľmi originálne pomenoval „purple“, vynález si nechal patentovať a zbohatol. Takto vznikla prvá neskôr i priemyselne využívaná syntetická farba, ktorej objav viedol vývoju mnohých chemicky významných priemyselných aplikácií. Vďaka využitiu takýchto syntetických farbív (napríklad aj v textilnom priemysle) sa organická chémia stala perspektívnou a populárnou vedou medzi mladými ľuďmi a inšpirovala mnohých k významným objavom v medicíne.
imgV roku 1907 sa šelak dovážaný až z juhovýchodnej Ázie používal ako izolácia v elektrických zariadeniach, ibaže stál priemysel nemalé peniaze. Chemik Leo Hendrik Baekeland sa rozhodol, že vymyslí alternatívny spôsob výroby tejto látky. Pri výrobe použil zmes fenolu, formaldehydu a uhlíkového odpadu, ktorú vystavil ohrevu. Experiment vyústil v objav tvárnej, pri vysokých teplotách stabilnej hmoty, všestranne využiteľného lacného polyméru, ktorú Leo nazval bakelit. Spočiatku sa bakelit využíval na výrobu rádií, telefónov a elektrických izolácií, no neskôr ovládol priemyselnú výrobu a zahájil éru syntetických materiálov. Jeho nasledovníkmi boli dnes bežne využívané plexisklo, polyester, vinyl, nylon, polyuretán či polykarbonát.
Lekárnik John Pemberton sa snažil vyrobiť liek na bolesti hlavy a zmiešal pri tom zopár ingrediencií, ktoré sú dodnes predmetom prísne stráženého tajomstva. Niekoľko rokov sa jeho výrobok (vtedy obsahujúci i kokaín) predával v lekárni, avšak nápoj sa stal veľmi populárnym (či kvôli obsahu návykovej látky, ťažko povedať), a tak ho začali predávať vo fľašiach, dnes s nápisom Coca Cola.
imgPočas druhej svetovej vojny Harry Coover pracoval s látkami zvanými kyanoakryláty pri vývoji materiálu, ktorý sa mal použiť na výrobu plastových zameriavačov v armáde. Keďže kyanoakryláty sa neuveriteľne lepia, Harry netušil, čo objavil a jeho vlastný vynález ho dokonca rozčúlil až tak, že výskum týchto látok na čas zanechal. O desať rokov neskôr pracoval s kyanoakrylátmi znova, teraz na vývoji tepelne odolných súčastí tryskových lietadiel. A keď sa všetko opäť začalo lepiť a bez použitia tlaku alebo tepla bolo skutočne možné permanentne spojiť akékoľvek dve telesá, Harryho konečne napadlo, že to môže byť na niečo dobré. Svoj nepríjemne priľnavý vynález si nechal patentovať a nazval ho „superlepidlo“.
Sacharín bol predmetom objavu kuriózneho a do istej miery desivého. Ruský chemik Constantin Fahlberg experimentoval s látkami príbuznými uhoľnému dechtu a skúmal ako reagujú s rôznymi chemickými látkami. Jedného dňa prišiel domov a pri večeri sa takmer zadusil rožkami, pretože chutili zarážajúco sladko. Prišiel však na to, že rožky v tom boli nevinne, kým jeho ruky boli pokryté akousi zvláštnou chemikáliou, vďaka ktorej všetko, čoho sa dotkol, chutilo sladko. Takto si Fahlberg doslova „priniesol prácu domov“, keď si deň pred tým v laboratóriu čosi omylom rozlial na ruky. Ešte v ten večer utekal do práce a rozhodol sa ochutnať všetko z kadičiek a fľaštičiek na svojom pracovnom stole, aby našiel zdroj sladkej chuti (!). Historické záznamy ukazujú, že sacharín objavil už dávno pred tým, ibaže ho doposiaľ nenapadlo (ani náhodou) ochutnať žiadny zo svojich experimentov, a tak o tom nevedel (či svoj výlet do práce prežil nie je, žiaľ, známe, no isto uznáte, že Fahlberg bol odvážny gurmán). Keby neignoroval hygienické a bezpečnostné opatrenia, ktorými sa dnes bežne riadime, kto vie, kedy a či vôbec by moderní chemici umelé sladidlo objavili.
Keď si Alexander Flemming po dlhom čase v roku 1928 upratoval v laboratóriu, našiel neprikrytú Petriho misku napadnutú hubou Penicillium notatum, ktorá vyhubila značnú časť bakteriálnej kultúry Staphylococcus aureus. Za objav penicilínu – prvého antibiotika prírodného pôvodu – a svoju dôslednú „poriadkumilovnosť“ získal Nobelovu cenu. Objav, ktorý odvtedy zachránil milióny životov, komentoval slovami: „Človek niekedy nájde to, čo nehľadá.“
Minulé storočie i to súčasné boli mimoriadne plodné čo sa revolučných objavov týka, a veda ožila úžasnými možnosťami, za ktoré vďačíme mnohým mimoriadnym ľuďom. Často sa nedožili chvíle, kedy ľudstvo pomenovalo a začalo využívať ich objavy, nuž, je svojím spôsobom prekliatím intelektuálne prekonať svoju dobu ...